Happy birthday, my babyboy!

Poznáte ten citát, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta? Ja som typ človeka, ktorý sa orientuje najmä na ten cieľ. Chcem niečo dosiahnuť, tak na tom makám, ale neužívam si všetku tú prácu, ktorá s dosiahnutím cieľa súvisí. Ale ono sa to akosi zmenilo. Uvedomila som si to, keď som pozorovala drobca, ako sa učí chodiť. Najprv urobil jeden krok a spadol. Neskôr dva a zase spadol. Potom tri, štyri, päť a tak ďalej ....  až nakoniec prešiel celú izbu. Zaujímavé (pre mňa) bolo, že pri pádoch neplakal, ale vždy sa radostne zasmial, lebo sa mu podarilo niečo nové. Neplakal preto, že spadol alebo sa udrel. Tešil sa zo svojho pokroku. A ja som si vtedy uvedomila aká je tá cesta k vytúženému cieľu super. Nemusím sa jej báť lebo je ťažká a bolestivá. Mám si ju užívať. No ale keďže starého psa novým kúskom nenaučíš, tak je to aj s mojou novonadobudnutou filozofiou prijatia a užívania si cesty k vysnívanému cieľu. Ale nie o tom som chcela, aj keď sa to čiastočne hodí k téme.

Moje dieťa oslávilo prvé narodeniny. Zišla sa celá rodina, sfúkla sa sviečka na torte a rozbalili sa darčeky. Večer keď malý zaspal som tak premýšľala a reflektovala aký bol jeho prvý rok a čo by som pre neho chcela v budúcnosti. A uvedomila som si, že si želám len jednu vec. Aby z neho vyrástol taký človek, akým on sám chce byť. Nech nie je manipulovaný, neistý a neschopný samostatne myslieť. Nech je zo sebou spokojný, nech vie čo chce a ide si za tým. 

Takže ešte raz, všetko najlepšie, bobček :)