Máme doma škôlkara ...

Hneď v úvode príspevku poviem, že som svojho syna nechcela dať do škôlky skôr ako v troch, možno až v štyroch rokoch. Dôvody boli rôzne, no prevažovala najmä moja úzkosť z odlúčenia a ak mám povedať pravdu, ani po pol roku to nie je o nič lepšie, aj keď sa to dá prežiť. Uvedomila som si však, že tým by som mu možno viac ublížila ako pomohla. Preto sme podali prihlášku keď mal niečo vyše dvoch rokov s tým, že do škôlky by nastúpil vo veku 2 roky a 8 mesiacov. V momente, keď už bola prihláška podaná, sa začala "príprava" na škôlku. Musím ešte povedať, že tiež nebolo isté, či ho v septembri zoberú, keďže prihlášok bolo veľa a miest len obmedzený počet. A v čom spočívala naša príprava? Vypíšem to asi postupne.

1. Odplienkovanie

Toto bola naša priorita a začali by sme s tým bez ohľadu na škôlku. Postup ako sa nám to podarilo som už opísala v predchádzajúcom príspevku.

2. Socializácia

Toto bol náš kameň úrazu. S drobcom som bola prevažne ja a aj keď sme boli niekde na ihrisku alebo v detskej herni, bol stále pri mne. Starí rodičia ho strážili len minimálne, keďže sú tiež pracujúci a manžel je tiež pracovne vyťažený. Čiže som sa snažila o odvykanie odo mňa, aj keď to bolo trochu komplikované. To je aj môj záväzok do budúcna pri druhom dieťati, nechať ho aj s babkou dlhšie, aby si zvykala byť aj s inými ľuďmi.

3. Samostatnosť

Trénovali sme obliekanie a vyzliekanie, obúvanie, umývanie a jedenie a až na to posledné sme to aj zvládli. Dnes je drobec už profík, zvláda všetko viac-menej sám a veľmi ho teší a motivuje, keď aj niečo ťažšie zvládne spraviť sám.

4. Komunikácia

Syn začal rozprávať neskoro a málo, navštevovali sme aj logopedičku, ktorá nás ale upokojila, že je to ešte v poriadku, keďže inak reagoval veľmi pekne a všetkému rozumel. V škôlke to veľmi neriešili, pani učiteľky ma uistili, že sa určite pri deťoch rozrozpráva a mali pravdu. Dnes sa mu ústa nezatvoria a každý deň príde s novými slovami a výrazmi.

5. Rozprávanie sa o škôlke

V neposlednom rade je nutné sa s dieťaťom o škôlke rozprávať. Nám pomohli aj knihy či prechádzky v okolí škôlky. Keď malý videl ako sa deti vonku hrajú, hneď chcel ísť k nim. Čiže urobiť z toho veľkú vec, s nadšením rozprávať o nových veciach, deťoch a hračkách, ktoré bude v škôlke mať.

6. Rozhodnúť sa a nepoľaviť

Prvé dva týždne boli u nás ťažké. Ráno nechcel do škôlky ísť, musela som ho s plačom niesť na rukách, ale poobede som ho vždy našla hrať sa  s deťmi a s úsmevom. To ma presvedčilo, že je to preňho pozitívna, zmena a že už je pripravený na nový režim, aj keď ešte ráno protestuje. Veľmi nám pomohla jedna z obľúbených hračiek - sloník, ktorého si zabudol jeden deň v škôlke. Na druhý deň za ním len tak utekal a keď videl, že ho sloník čakal na poličke, že teta sa oňho postarala, upokojil sa a už sme ráno zvládli bez plaču.

7. Regresia

Už keď som si myslela, že je škôlka v pohode, prišli Vianočné prázdniny a po nich nastúpili do škôlky nové deti. A to u nášho drobca spôsobilo zase nechuť chodiť do škôlky. Rozprávali sme sa o tom, že deti plačú, lebo si ešte nezvykli, aj to chápal, no stále nechcel ráno o škôlke ani počuť a aj počas dňa bol uplakaný. Nakoniec z neho vyšla pravda von, že aj on musí plakať keď plačú ostatní, lebo veď aj jemu je za mamou a tatom smutno. Teraz je to už v poriadku, už si zase zvykol, aj deti sú už v pohode. Pomohlo asi neprerušenie dochádzky, aj keď plakal, že nechce ísť, proste nepoľaviť a ono sa to upraví. 

Náš nástup do škôlky bol teda ťažší, ale určite nie nezvládnuteľný. Dnes už na synovi vidím, že skorší nástup mu pomohol jednak v samostatnosti, v komunikácii, zručnosti a v mnohých iných veciach, v ktorých predtým trochu zaostával. A pre mňa je odmenou, že sa do škôlky teší a má rád svoje panie učiteľky a spolužiakov.